Dostali sme sa do bodu (po 2,5 rokoch), kedy ja som so sebavedomím úplne na 0, vďaka tomu že partner je úplne neemotívny. Žiadny objatie, pekné slovo, milujem ťa mi povedal raz, aj to keď si ,,myslel, že je iný dátum a vykašľal sa na výročie – druhé z dvoch..Pripadám si ako keby som mala doma deti dve, nový dom, všetko tam robím sama, telefón nepustí z ruky..jediné spoločné chvíle sú keď ideme večer na pivo, alebo na výlet s jeho kamarátmi..času na seba vďaka striedavej starostlivosti máme hafo..
chýba mi sex, ale vďaka tomu všetkému som ako paralyzovaná a už nemám chuť niečo začínať..už ma to fakt ponižuje..keď už, stojí to za nič, vôbec sa mi nevenuje(akože vôbec mu nevadí keď sa neurobím, orál som nezažila za celý vzťah, nesiahne na mňa nijako intímne..) Inak je to pracovitý, krásny, cieľavedomý chlap, hodný, keď si poviem tak aj pomôže, ale fakt ma to nebaví. oči od mobilu nezdvihne..fakt si nechcem už pripadať ako jeho mama, čo ho stále len peskuje a tak radšej držím hubu, ale potom sa to nahromadí a tak raz za mesiac to všetko vylezie a to sa potom nestačí diviť čo všetko v sebe mám . (Sme mladý podľa mňa na to byť ako po 20 rokoch 35-40). Hovorili sme o tom už 100x vlastne každý mesiac dookola..
výsledok – dva-tri dni je to lepšie, potom je to úplne to isté..pripadám si každý večer ako s bratom pri telke a ničí ma to naozaj každú minútu a každý deň už najmenej rok a pol…strašne ma to ničí, ale neviem čo s tým mám robiť. Tak strašne veľmi rada by som našla riešenie, ale už som z toho zúfalá a stále dúfam, že sa z tejto bubliny nejako dostaneme, on si to napríklad uvedomí a pochopí to, ale zatiaľ sa tak nestalo.. ja som kvôli tomu v depresiách a už nemám silu na ostatné veci bohužiaľ.. je mi to hrozne ľúto a trápim sa tím, ale nejspíš to s ním ukončím, pretože ma to s ním už naozaj nebaví, je hrozně chladný.